Edith

Na svete je veľa krásnych miest, ktoré sú málo zaľudnené a ťažko dostupné.   Človek ich objaví len tak  -  náhodou -  počas svojej cesty, alebo vie, že niekde tam to miesto je a hľadá ho. Pravidlá nám kážu: "Choďte po vyznačených trasách! Nechajte sa viesť ! Neodbočujte z v yšliapaných  chodníkov! " Niekedy je dobré ísť vlastnou i keď tŕnistou cestou... Je to síce na vlastnú zodpovednosť, ale stojí to za to. Kto hľadá, nájde. Aj my sme hľadali a našli sme. Puchmajerovej jazierko . Prvý krát sme jazero objavili , keď mal Simonko 2 roky. Prekladali sme si ho cez jarčeky, bodliaky, bahnité miesta, chrastie, žihľavu a skaly. Ke ď sa pred nami objavilo, b oli sme nadšení. Po nejakom čase  sme jazierko chceli  ukázať priateľom. Boli otrávení z cesty a jazierko ich neoslovilo tak, ako nás....Tak to už v živote chodí..... A Ono tam stále je. A ešte pár rokov bude. Pomaly, ale isto ho zarastajú riasy. A menia okolie na ra...

Simon chce  byť  pastierom. Inšpiruje ho Peter - postava pastiera z rozprávky  Heidi . Rovno zo škôlky sme  vybehli k ovečkám. Vyskúšať si pastierske  remeslo.  Pridali sa k nám i dievčence. . . a  pozvali na prechádzku i dve malé lesné víly  . . .Pekný výlet to bol. . .

Čo s upršanými prázdninami?  Ostala len  možnosť niekam sa schovať pred dažďom . Rozhodli sme sa pre   Medvediu štôlňu  .  Namiesto medveďa sme tam stretli  škriatkov permoníkov - strážcov baní, salamandry škvrnité i hybernujúceho netopiera. Mohli sme si ho obzrieť celkom zblízka. Dozvedeli sme sa o  ťažkom živote baníkov na začiatku 19.stor. Zrejme tu hľadali zlato... Okrem čeloviek, ktoré sme dostali pri vstupe - nám v tmavej štôlni svietili aj olejové lampy a na chvíľu sme si vyskúšali, v akej tme, pri akom osvetlení a v akých podmienkach baníci a ich deti zarábali na živobytie...          Doma nás po návrate zo studenej a vlhkej štôlne čakalo teplo, svetlo , dobré jedlo a  prejedená mačka Meggie . Ktovie, ako  to mali baníci a ich deti ......

Pre každého niečo iné. Cez víkend  bola pre najmladšieho člena našej rodiny  najdôležitejšia vec v živote zistiť, komu patrí  trus roztrúsený na lúke pod poľovníckou vyhliadkou... A tak sme študovali tvar a veľkosť trusu lesných zvierat a prišli sme na to, že lúku navštívili  pred nami srnky, zajace a diviaky. Niekedy je potrebné vyčistiť si hlavu  a  urobiť v nej miesto pre  to Dôležité.... (:  i keď na pohľad je to len obyčajný trus...:)  

Ten svah, na ktorý naše deti  minulý týždeň vyliezli so sánkami sa zdal v porovnaní so Spálenou, kde cez prázdniny  snowboradovali, príliš krátky a príliš mierny. Čakali sme ich pod svahom , že sa spustia. Nespustili. Priviazali si sánky a boby ako neposlušných psíkov o strom a bežali do lesa. "Tak na tomto sme sa predsa nedohodli! Týždeň si nesadnú . - Za počítač !" Oznámila som manželovi a šliapali sme svorne za nimi. Naše deti sú proste také!  Spontánne. Ako všetky ostatné! Vošli sme za nimi do lesa a žasli sme nad  tou zasneženou krásou !  Z nevydarenej sánkovačky bola nakoniec vydarená prechádzka. Deti videli srnku a zajaca, napili sa vody zo studničky, zahrali sa na sprievodcov po múzeu a na koniec sa našiel i kopec na sánkovanie. A ten týždeň bez internetu tiež nebol na škodu...              ...