Edith

Pod našimi oknami rastú brezy.  Rok od roku sú vyššie a vyššie. Včera bolo veterné počasie a zhodili zo seba posledné listy. Ostala nám aspoň spomienka na farebný svet za našim oknom. . . Obrázky, ktoré maľovali chlapci počas daždivého popoludnia. . .

Najdôležitejšie je vyjadriť sa. . . Detský autoportrét je špecifický tým, že podáva  úprimnú výpoveď o autorovi , o vnímaní seba samého a jeho vnútornom svete . . .

Zastav sa, vytvor si odstup od svojho života a rozhliadni sa...

Mám to tu rada. Tu sú moje korene. Žil tu môj rod, zdroj, z ktorého pochádzam. Po týchto miestach  chodili moji predkovia a chránili si všetko, čo im pomáhalo prežiť. Hmotné i duchovné. Zdá sa, že tam dolu -  v meste sa všetko vymyká spod kontroly. . . Školský systém, štátny rozpočet, životné prostredie, zločinnosť. . . Ani to počasie  nie je, ako má byť...Všetci žiadajú zmeny....  . . .Stále na niečo reagovať môže byť dosť vyčerpávajúce. Lepšie je tvoriť si svoj vlastný, originálny a nenapodobiteľný svet. . .  Keď vybehneme s deťmi na pasienky a vidím pasúce sa stáda, sušiaky so senom, zapriahnuté kone , políčka,  hory a pohoria okolo cítim, že som v bezpečí. Viem, že je všetko v poriadku  a Zem sa točí tak, ako má.......

Keď som bol malý, mamička mi povedala, že kľúčom k životu je šťastie...Keď som prišiel do školy, učiteľka sa ma spýtala, čo chcem byť, keď vyrastiem. Povedal som : "Chcem byť šťastný. "  Povedala mi, že som neporozumel otázke. Myslím, že ona neporozumela životu....                                                                                                                                                                 John Lennon

Na svete je veľa krásnych miest, ktoré sú málo zaľudnené a ťažko dostupné.   Človek ich objaví len tak  -  náhodou -  počas svojej cesty, alebo vie, že niekde tam to miesto je a hľadá ho. Pravidlá nám kážu: "Choďte po vyznačených trasách! Nechajte sa viesť ! Neodbočujte z v yšliapaných  chodníkov! " Niekedy je dobré ísť vlastnou i keď tŕnistou cestou... Je to síce na vlastnú zodpovednosť, ale stojí to za to. Kto hľadá, nájde. Aj my sme hľadali a našli sme. Puchmajerovej jazierko . Prvý krát sme jazero objavili , keď mal Simonko 2 roky. Prekladali sme si ho cez jarčeky, bodliaky, bahnité miesta, chrastie, žihľavu a skaly. Ke ď sa pred nami objavilo, b oli sme nadšení. Po nejakom čase  sme jazierko chceli  ukázať priateľom. Boli otrávení z cesty a jazierko ich neoslovilo tak, ako nás....Tak to už v živote chodí..... A Ono tam stále je. A ešte pár rokov bude. Pomaly, ale isto ho zarastajú riasy. A menia okolie na ra...

Asi sa trochu opičíme, ale vodná dráha, s ktorou sme a hrali u Peťky naše deti tak fascinovala, že si na chalupe  urobili vlastnú. . .